Ako sme (ne)docestovali na preteky v Třebíči     25.-26.2.2006

 

     Všeličo sme už na cestách po pretekoch zažili, no to, že sme na preteky vôbec nedorazili sa stalo po prvý krát ( a dúfam, že aj posledný).

    Predtucha, že sa čosi stane sa nad nami vznášala dlhší čas. Najprv som dva týždne pred pretekmi ochorela, nie a nie sa vyliečiť. Nad chorobou som nakoniec zvíťazila na poslednú chvíľu. Ďalej som nekúpila moje číslo tenisiek na behanie v hale v žiadnom tunajšom obchode. No a aby to nebolo málo, Kiša deň pred pretekmi začala krívať na prednú labku. Jej štart bol ohrozený. Našťastie to nebolo nič vážne, lebo ráno bola fit.

     Ráno ako ráno...Vstávali sme o 1.00 hod. Poniektorí spali 2 hodiny, iní 20 minút. Naložili sme sa do auta a hurá, vyrazili sme. Naša radosť však netrvala dlho, cca 50 km. Za Ružomberkom začalo čosi klepať v motore auta. Keď aj po treťom pokuse opraviť chybu, sa klepanie opäť ozvalo,  boli sme nútení to zabaliť. Domov sme sa vracali 40 kilometrovou rýchlosťou. Atmosféra  bola viac ako hrozná, každý sa  na preteky veľmi tešil, sklamania bolo plné auto.

     Nuž , ale asi to mal byť náš osud, nemali sme súdené pretekať. Na druhej strane, mohlo sa stať aj niečo horšie...

     Pevne verím, že takáto príhoda sa nám už nestane. A na najbližšie preteky na Praded cup o 3 týždne sa v poriadku dopravíme.

                    

 

 

Autor : Monika Olšovská