Letný tatranský agility tábor 4 - 10. 7.2005
Na agility tábor, ktorý sa konal vo Veľkom Slavkove neďaleko Popradu sme prišli plní očakávania.
"Konečne vypadnem z práce a celý týždeň prežijem s agiliťákmi". Takéto myšlienky som určite nemala len ja.
V pondelok 4.7.2005 sme sa začali schádzať v peknom tatranskom prostredí ( pre nás Liptákov to síce nebolo nič zvláštne, ale Blaváci, Košičania i Ostraváci určite pocítili ten ostrý, čistý vzduch). Privítali nás kamaráti, organizátori tábora - členovia agility klubu Poprad-Tatry. Nás Liptákov (Milana a Zuzku Matejkovcov, Luciu, Janku H. , a mňa Moniku) ubytovali s Košičanmi (Janom a Heňom) no a s jedným "bordelárom" z BA (Peťo, dúfam, že sa nehneváš ... ale asi by ste ho prizabili za ten neporiadok). Tak sme teda spoločne zdieľali jednu fajn chatku.
V ten istý deň si nás tréneri Iveta a Roman Lukáčovi rozdelili do skupín podľa výkonnosti. Janka H sa ocitla v Ivetinej skupine, Milan Lucia a ja (síce som sa tam riadne zapotila) v Romanovej.
Trénovalo sa intenzívne do obedu aj po obede. Od jednoduchších sekvencií sme sa postupne ku koncu tábora dopracovali až k behaniu celých parkúrov. Janka H. bola u Ivety spokojná, išlo im to super, kým sa nevytiahlo Áčko Táto prekážka je pre Janku (hlavne) a Xenu veľkým strašiakom. Ale strašiakov sa netreba báť a treba s nimi bojovať! Sem-tam sa Janke a Xene podarilo nad tým strašiakom zvíťaziť.
Milan si potrénoval menej, lebo utorok bol indisponovaný, ale nie z alkoholu. To potvrdila ja Jana zo Žiliny, ktorá robila na tábore masérku (zdravotnú!). A keď to potvrdí Juhasová tak je to pravda.
Lucia s Daníkom sa trápili hlavne so zónami. Roman velil: "keď povieš psovi pomaly, tak pomaly ide pes, nie ty Lucia". Tak naša Lucia prepletala nohami ako divá. Škoda, že jej nenarástli dlhšie, lebo temperamentný Daník potrebuje aspoň také dlhé ako chodúle.
No a zlatým klincom programu Liptákov som bola ja a Drimko. Divím sa, že Roman z nás neošedivel. Drimo, buldozér váľal skočky kruh, nalomil slalom (keď on to má tak rád ...). A keď si k tomu domyslíte "neprebudenú" Moniku so spomalenými reakciami ... uf. Ono to ku koncu týždňa už vyzeralo lepšie. Vďaka Romanovmu výkladu (ale aj ostatných agiliťákov, ktorí behajú s BC). Pomaly začínam chápať ako, kde stáť, kam vykročiť, zvrtka sem, zvrtka tam... Teraz stačí pridŕžať sa rád a trénovať tak i doma.
Jedávali sme v blízkom Salaši, jeden večer nám Popradskí agiliťáci navarili fajný kotlíkový guláš. Večer bývala zábava. Východniarskym hitom number one bol DJ Vrabec a song " Zábava graduje, graduje "sa spieval každý večer. Tu si na svoje prišli hlavne chlapci i dievčence z Košíc a Ivetka, ktorá večer chytala druhý dych. V piatok nám prišiel zabrnkať aj náš Voloď a tak sme si zalalákali dosýta. No proste atmosféra večeraov bola geniálna, škoda toho zdupaného trávnika od tancovania.
Svoju prvú agiliťácku akciu zažila spolu s nami i naša "nová krv" LAKu, miminko BC. Sučinka sa volá Floe a určite bude Matejkovcom robiť radosť (už sa vie aj váľať v uschnutej dážďovke a podobné kúsky).
Na záver tabora usporiadali tatranci pretek, kde si prišla okrem nás účastníkov tábora po prvý krát zasúťažiť aj naša druhá Janka s kóliou Benitou. Preteky dopadli, tak ako mal kto natrénované (Drimko musí ešte vééééľa trénovať), no Lucia s Daníkom a ja s Kiškou (ktorá sa napriek tempu a la slimák umiestnila) sme si odniesli úžasné hlinené medaile a roztomilé zvončeky.
Prežili sme týždeň plný zážitkov, stretli a skamarálitili sme sa s novými agiliťákmi, potrénovali sme ... Mylsím, že každý účastník tábora bude naň určite dlho v dobrom spomínať.
- fotky sú vo fotogalérii.
autor : Monika Buliaková
