Ostravský pohár      3.- 4.2. 2007

 

Naše prvé preteky tohto roku sa konali v Ostrave, kde jazdíme veľmi radi. Vždy v aute lalákame Jarka Nohavicu ( hlavne pieseň Ostravo), kde nás ruší len Matejka vetou :“ Zuzko, rovno?“ alebo :“Zuzko, do ľava či do prava?“ Preteky poriadal klub Osa vosa Ostrava, ktoré boli ako vždy bez jedinej chybičky a na ktorých je vždy fajn „atmoška“. Slovensko sme zastupovali len my ( prosím pekne ja Monička a Milanko) a ešte 2 pretekári ( Janka J . a Mišo H.). Na týchto pretekoch sme mohli vidieť samozrejme okrem samotných Čechov ešte aj Poliakov , ktorí mali zvláštny štýl behu a hlavne hlučných povelov. Keď poľská deva podala povel „trrrrrrrrr trrrrrrrrrrrrrrrr“( preložím : tunel), skoro sme zinfarktovali. Ale veru, niekedy jej to aj vyšlo a stála na stupni víťazov.

Konkurencia bola silná, nepomohlo ani pečené kura, čo som nachystala pre piraňu Kišu. No ale na jej obhajobu musím povedať, že robila čo mohla ( napr. v jumpingu z 34 pretekárov bola 5., v skúške A3 z 10 obsadila 4. miesto a tak ). Pečené kura však nemôžem použiť na toho, čo vypliešťa oči- Drimca, lebo by zaradil rýchlosť päťku a ja mám čo robiť na štvorke . Absolútne netrénovanie počas celej zimy sa odrazilo na jeho výkonoch ( do slalomu sa rozhodne nabieha do druhej diery! Haha, ale raz nám vyšlo aj správne!). Pokúšali sme sa pochopiť myšlienkové pochody našej Enny, ktorá zase vymýšľala taktiež so slalomom. Ten pes tam síce vbehol, ale hneď vybehol a už ho tam nik nevopchal ( podotýkam , že hovorím o psovi, nie o niečom inom! ) Takže sme sa zhodli na tom, že slalom bol začarovaný. Ináč parkúry boli pekné, zaujímavé, hlavne od rakúskeho rozhodcu „ Hupíka“, ktorý bol ako vždy príjemný a veľmi milý.

Zaujímavá bola cesta na ubytovňu –Domu mladých hutníkú. Síce sme blúdili a vypytovali sme sa na cestu, ale inak by sme nestretli mladého , pekného, sympatického ,navoňaného chlapíka so psíkom, ktorý nám ochotne s príjemne zastretým hlasom a s kľudom vysvetlil , že máme ísť na prvej svetelnej do ľava, na druhej do prava a potom zase do ľava. Zhypnotizovane sme zopakovali ľavá, pravá, ľavá a priali sme si nech nám ešte vysvetľuje hádam aj cestu do Tramtárie. Mňam.

Sranda bola aj na ubytovni, keď sme šli o 2 poschodia nižšie na pivo „ posedieť si“, žiadalo sa nám oddýchnuť si hlavne od hluku v hale. Keď tu zrazu si mladí chlapci začali vybaľovať nástroje ako bicie, basgitary a podobne a začali sa „ladiť“. Tak sme chytro dali po pive a šli spať.

Ešte tu chcem napísať, že sme po prvý krát absolvovali tieto preteky bez našej Vendy, a boli sme v niektorých veciach stratení! Nemal nám kto chodiť zisťovať k výsledovkám výsledky, nemal kto chodiť robiť do bufetu prieskum čo majú a nemala som s kým chodiť venčiť! Takže Vendula, dajak si to do budúcna zariaď, vidíš , že sme bez teba nemožní. Hawk.

 

 

 

 

 

autor : Monika Olšovská