Všetko to začalo približne v októbri minulého roku 2003, keď sme sa rozhodli prihlásiť do kvalifikácie : Vendula Hausnerová, Monika Buliaková a Tomáš Hrnčiar na IMCA a Milan a PARA.
Odvtedy sme sa snažili chodiť na všetky preteky, ktoré sme si mohli finančne i časovo dovoliť. Veď išlo predsa o to, aby sme mali v júni tohto roku (keď sa odovzdávali fvalifikačné zošity) za sebou čo najviac dobre odbehnutých pretekov i behov.

Potom sme už len čakali, koho hlavná trénerka - Iveta Lukáčová vyberie, kto pôjde reprezentovať našu krajinu do Purkersdorfu. V napätí sme boli do 10. 7. 2004, keď nám mail poslaný od Ivety oznámil, že budeme všetci štyria cestovať do Rakúska. Na tréningoch sa už len dolaďovali posledné drobnosti a o ničom inom sa nehovorilo, len o Majstrovstvách. Týždeň pred plánovaným odchodom sa začala nervozita stupňovať.

Konečne tu bol štvrtok (26.8.) a my sme o 8.00 hod. ráno nastupovali do auta v zložení : Milan + Enny, Tomáš + Luky, Vendula + Zamba, Monika + Kincsem a naša pravá i ľavá ruka Zuzka. Cesta prebehla ako vždy bez problémov a v poobedňajších hodinách sme sa už vybaľovali v našom dočasnom domove v byte v BA, kde sme to už poznali, pretože to nebolo 1x čo sme tu nocovali.

(Nikde v Rakúsku čo by bolo podstatne bližšie sme si ubytovanie dovoliť nemohli, pretože noc by jedného vyšla min. 30 Eur, čo je pre bežného agiliťáka dosť veľa, kedže sa jednalo o 4 noci.)

O zábavu sa nám v ten večer postaralo kreslenie transparentov, koré sa pod našimi rukami menili na majstrovské diela. V piatok ráno sme sa necelá Slovenská výprava stretli na pedigráckom cvičáku. Zoradili sme sa za sebou a spoločne sme vyrazili do Purkersdorfu, kde sme mali mať o 14:30 tréning. Cesta to bola náročná, pretože pri Rakúskej premávke je vytrvanie 5 áut v tesnom závese pomaly umenie. Nám sa to podarilo a po dvoch hodinách cesty sme uvideli halu, ktorá sa pre nás stala na najbližšie 2 dni bojovým územím.

Zložili sme sa v šatni, ktorú sme zdielali spoločne s Fínskymi reprezentantmi o 14:00 tam zasadla bojojová porada ohľadne tréningu a už o chvíľu mal každý z našich 15 pretekárov možnosť vyskúšať si jednotlivé prekážky. Potom sme si ešte pobzerali halu, zavesili vlajky i transparenty a mohli sme ísť zas do BA. Tentokrát i po ostatné razy sme už cestovali len za Evkou Lengyelovou, ktorá nám v tomto veľmi pomohla. Na druhý deň to všetko začalo nástupom všetkých reprezentantov pred miestnym kostolom v Purkersdorfe. Odtiaľ sme prešili do haly. V šatni začalo kreslenie vlajok na líca i na ostatné časti tela, a maľovanie nechtov vo farbe trikolór (biela, modrá, červená). Prvý od nás mal prehliadku Milan. Štartoval ako štvrtý v časti P2 - mechanický vozík. Previedol bravúrny výkon, ktorý všetkým zataji dych. Potom to všetko pokračovalo zmenou prarkúrov, obhliadky a jednotlivé behy. Milana v ten deň čakal ešte jeden beh o 22:30 a nebyť malej chybičky, tak by to bolo opäť perfektné.

Konečná bilancia našich reprezentantov po sobote bola : 13 čistých behov rámci jednotlivcov (prvé miesto Hely Podfajovej s Benym v LA), 5. miesto našich malých družstiev a 3. miesto veľkých družstiev ( stredné družstvo sme nemali). O 1:00 ráno sme zalíhali do postelí, aby sme odtiaľ mohli už o 4 hodiny vstať. V endelu sa opäť začínalo para, kde Milan znova nesklamal. Pokračovalo sa družstvami, kde sa malým nepodarilo zlepšiť svoju pozíciu, ale za to veľkým sa podarilo udržať 3. miesto a tak si mohli zabehnúť víťazné koliečko spoločne s Čechmi a Talianmi. Zlatým klincom programu boli finálové behy jednotlivcov. Všetci sme povzbudzovali ako nám len hlasivky a dlane dovolili. Každý bežal najlepšie ako vedel. Niekto mal šťastia viac iný menej, ale podstatné je, že sa tam zišiel perfektný kolektív, ktorý sa navzájom dokázal podržať i podporiť. Takúto obrovskú silu ešte slovenská reprezentácia nemala a aj to sa určite odrazilo na skvelých výsledkoch. Ku koncu sme to tam ešte poriadne roztočili a svojimi pokrikmi sme vyburcovali aj ostatných k úžasnej zábave.

Na záver bolo vyhodnocovanie, každý si zaspieval svoju hymnu a šťastne unavení sme sa mohli rozlúčiť. Na budúci rok je IMCA v Taliansku a malo by byť kadého veľkým snom byť pri tom. Či už ako reprezentant, alebo ako podpora, pretože je to zážitok na celý život.

autor : Vendula Hausnerová