31.5.-1.6.2008  Preteky na Aničke v Košiciach

    

     „Východ“ ako taký mám rada. No ešte  pred absolvovaním VŠ som o tomto kraji poriadne nič nevedela, len som počula „fámy“ a vtipy o východniaroch, ktorým som bola ochotná aj uveriť. Hlupaňa! Oči sa mi otvorili až keď som začala chodiť na výšku do Prešova, kde som spoznala dobrosrdečných ,veselých ľudí s takou „čudnou rečou“. Čudnú reč som sa však naučila ,mentalitu ľudí pochopila a...celkom som zapadla. “Ta co zrobim? Šaľena i šumna čaja som!“

     Ale poďme k pretekom. Zo začiatku vyzeralo ,že ani nepôjdeme.

     Po prvé: Zuzka obvolala všetky dostupné ubytovne, hotely, kempy atď. , a čuduj sa svete, nikde nás nechceli! Teda nás ľudí aj áno ale štvornožcov nie! A kde by nás aj uchýlili, tam mali plno. Ešte šťastie, že existujú kamaráti, ujali sa nás Pečkovci ,za čo vrúcne ďakujeme!

       Po druhé: Drimeček si týždeň pred pretekom narazil prst a nevedelo sa, či sa „boliestka“ stihne zahojiť. Ale Drimec je „všetkými masťami mazaný“ a to doslovne (  natierala som mu   prštek  ako dáka mastičkárka),takže sa „vystrábil“.

     Po tretie: Milan sa však nevystrábil...vykĺbené rameno hnevalo stále, tak sa zostal  doma „ulievať“. Teda ako sa to vezme, podľa mňa sme sa ulievali my, pretože Milan doma nezaháľal a organizoval na cvičáku brigádu.

     Suma sumárum  do „ Košicoch“ sme cestovali len ja a Zuzka + pasažieri Drimko a Arsinka. Arsinečka na zácvik a Drimeček na pretekanie. Cestu tam a späť som zvládla, ale spotila som sa  pri šoférovaní po Košiciach, keby sa na nás vyrútila električka, tak asi zinfarktujem. Infarktový stav som zažila, keď som mala vyliezť autom na kopec s uhlením min. 80 stupňovým pred „Kelovcov“ barák, kde sme boli pozvaní na  návštevu. Už - už som videla prekoprcnuté auto na kapote. Tak toto ako „sviatočná šoférka“ už nechcem zažiť. Buď si tam Kelo vykope dáky tunel, alebo výťah, alebo ja neviem, hádam dáke serpentíny ,alebo ja už ku ním neprídem. Si to chceli vyžehliť u mňa fajnými goframi, ale nervových buniek som  na tom kopci stratila veľmi veľa a nezabudnem na to len tak ľahko.

     Preteky sa konali na cvičáku na Aničke, kde bol pod stromami príjemný ako Zuzka hovorí prirodzený tieň, ktorý je lepší ako tieň stánkový. By ste mali vidieť aký boj bol o najväčší strom! Ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a dajak sme sa pod ten strom popchali. Zaujali ma skokové prekážky, ktoré boli ľahké a zároveň stabilné, povrch na kladine a áčku bol vynikajúci. V predchádzajúcom článku som písala, že Paliho  Vakoniča ako rozhodcu ešte nemáme “prečítaného“, tak to stále platí, pretože toho sa mi asi ani nepodarí prečítať, asi som dajaký dyslektik . Pasovali sme sa s náročnými parkúrmi, skúškové sme s Drimom dovrzali totálne .Pre Paliho nebudú asi stačiť tri výkonnostné kategórie, podľa mňa by dokázal postaviť aj takú šestkovú skúšku. No na druhej strane agility openy a jumpingy sme voľáko zázrakom prešli bez diskvalifikácii( ale s množstvom chýb), a tak sme sa mohli tešiť v súčte 4 behov z druhého miesta. Cením si to už len pre tú náročnosť parkúrov. Zuzane som kázala fotiť nás na stupni víťazov, aby ste mi to uverili, pretože Drimeček „na bedni“ to je asi tak prirodzené ako ľadový medveď kráčajúci si Saharou. Ale bol to fajn pocit potriasť si ruky s ostatnými víťazmi, ej veru som si už aj odvykla, Kišuliatko moje spoľahlivé!  A keďže to takto dobre „chutí“, budeme sa snažiť to zopakovať ešte niekedy. Takže už tu nebudem strácať čas blábolami . Čaute, bežím na tréning!

 

PS: Sorgerovcom a celému týmu ďakujeme za pretečiky a krááásne ceny, hlavne tie hand-made sú originálne!

Fotočky sa nachádzajú vo fotogalérii.

        

autor : Monika Olšovská